Moja skúsenosť s narcistickou poruchou osobnosti

Váš anonymný príbeh

Zdravím všetkých, ktorí sa dostali na túto pomáhajúcu stránku. Priznám sa, že som si nikdy nemyslela, dokonca som bola presvedčená, že by sa mi nikdy nemohloa stať v mojom živote vec, z ktorej sa ešte stále postupne dostávam. Napriek všetkému, čo sa mi v tejto súvislosti udialo, pomaly dospievam k názoru, že som to pravdepodobne musela zažiť, aby som pochopila a zmenila niektoré veci v svojom živote, i keď ma to obralo o množstvo energie, sebadôvery a v konečnom dôsledku aj o zdravie.

Jediná vec, ktorá ma mrzí je, že som netušila o psychickej poruche s názvom narcistická porucha osobnosti, ktorej je niekoľko druhov, napriek tomu, že sa venujem v väčsinu života, sociológii, psychológii a iným humanitným vedám. Vedela som iba o slovnom výraze “narcista”, ktoré som skôr chápala veľmi povrchne a skôr vo význame, ktorým sa označovali muži so sklonmi k zvýšenému záujmu o svoj zovňajšok, prípadne sa správali nadmieru sebavedomo. No netušila som ani v najhoršom sne, že ide naozaj o vážnu poruchu osobnosti, kým som si osobne neprešla niekoľko ročným vzťahom s takýmto človekom.

Najhoršie natom však je, že pokiaľ ide o tzv. “skrytého narcistu, s manipulatívnymi sklonmi a pridruženou “mitomániou”, a vysokým IQ, nemáte šancu zistiť to hned na začiatku, pokiaľ nie ste psychiater zameraný na tento typ človeka. Môžete byť inteligentný, skúsený, no keď ste zamilovaný a ani netušíte že máte do činenia s týmto typom človeka, s istotou si prejdete peklom, tým viac, čim viac začnete zisťovať, že niečo nie je v poriadku a dotyčný si to už všimne. Ešte len vtedy všetko začína a vy sa ocitnete doslova v bludnom kruhu, z ktorého sa nedá len tak jednoducho vyjsť.

Aj keď musím podotknúť, že som mala veľké štastie v tom, že som veľmi prezieravá, predvidateľná a osobnostne dostatočne silná, a tento vzťah sa mi práve preto podarilo stopnúť pomerne “rýchlo po niekoľkých rokoch” (keď porovnávam iné prípady), ale priznávam, že to bola jedna z mojich najťažšich “misií” v mojom živote.

Dnes po pár mesiacoch odlúčenia, môžem vidieť veci, ktoré sa mi diali jasnejšie, racionálnejšie, ale hlavne poznám dôvod “PREČO?!”. Je veľmi ťažké, keď vás muž, ktorého milujete, síce “miluje” tiež, ale úplne iným spôsobom a z inej podstaty. Človek, ktorý “pre vás robí všetko”, o ktorom si myslite, že sa stal zázrak a vy ste konečne našli po toľkých rokoch partnera o akom ste snivali celý život, je vlastne niekto úplne iný. Neviem ani len spočítať všetky klamstvá, všetky zámerné a dokonale predvedené činy, všetky aktivity, ktoré boli prezentované ako nadmerná, starostlivosť a záujem prezlečené za sústavnú kontrolu zaobalenú do lásky k vám. No napriek tomu ste sa stále necitili fyzicky dobre, a to čo vam bolo popierané z vasej strany ako nedôvera a presvedčivo podávané ako vaše mylné úsudky sa prejavovali fyzicky.

Najhoršie bolo, keď ste tomu človeku ukázali pravdu čiernu na bielom, buď vás presvedčil o tom, že zle vidíte alebo zahral práve v tej situácii predstavenie jeho zhoršeného zdravotného stavu tak dokonale, a až do konca, kedy ste s nim s pocitom viny sedeli 6 hodín na urgente, kde mu vlastne nič nezistlili. Ale divadlo muselo byť dohrané dokonca, aby vás zbavil akýchkolvek pochybností o tom, čo ste mu “svojou pravdou” spôsobili a aké boli vaše obvinenia zbytočné.

Navyše, ak ste niečo takéto nikdy nezažili a cítili ste k tomu človeku lásku, boli ste síce zmätení, ale o chvíľu bolo opäť zase ako v rozprávke. Raňajky do postele, kytice pri príchode z práce, či z obchodu, splnené želania… až kým ste znovu neprišli na klamstvo, alebo ste si dovolili s niečim nesúhlasiť, lebo ako mi bolo neustále prezentované, “nepotrebujeme dva názory, stačí nám jeden, lebo my sme jedno”.

Nemusíme sa baviť, koho názor bol ten správny. A tak ste sa cítili ako na húsenkovej dráhe. Enormnou rýchlosťou ste sa rútili hore a potom dole. Všetko bolo dokonale kontrolované v pripade, že ste práve boli v práci, alebo ked sa poštastilo, s niekým aspoň s rodiny. Kamarátky neboli vôbec v našom vzťahu ani len spomenuté. Rodina bola samozrejme nadšená z prejavovanej lasky pred nimi. Či už išlo o doslovné kŕmenie jedlom aj napriek nepríjemného pocitu, podobajúcemu sa zbavenia svojprávnosti, alebo nekompetentnosti.

No všetko bolo také rychle, neočakávané a dnes mi je už jasné, cielene zabraňujúce priestoru na prejavenie svojho nesúhlasu, že je to až bizarné. Keď ale prišiel prvý úder do tváre a prasknutý ušný bubienok, kedy som už bola tak zaskočená a strachom prinútená zavolať v noci policajnú hliadku aj s prvou pomocou, vtedy mi už svitlo, ako sa hovorí. No pánko bol pripravený aj na tento “súboj”. Zamkol ma v byte a na hliadku si počkal pekne pred domom. Kým však prišli policajti do bytu, bola som “psychicky narušená” a neviem ešte, čo všetko im stihol za ten čas narozprávat.

No vzhľadom k tomu, že ma vyzvali na jeho pokyn, aby som si zbalila veci a odišla z jeho bytu, asi zrejme som bola vykreslená ako útočnička ja. Bohužiaľ, mala som smolu, keďže dotyčný bol vtedy už pár mesiacov bývalý ***, ale na takých významných činiteľov sa predsa nezabúda a určite sú dôveryhodnejší, ako nejaká hysterická ženská. Hliadka si dala záležať natom, aby si počkali kým odídem so sbalenými kuframi do svojho auta a opustim ulicu. Priznám sa uplne uprimne, cítila som sa ako v zlom sne, kedy sa všetko obrátilo proti mne a ja som aj napriek nutnému ošetreniu v sanitke, privolanými lekármi prvej pomoci, s otrasom mozgu, hluchá na jedno ucho, šoférovala o pol noci v nočnej košeli s kabátom a bosými nohami v čižmách ( bol február), po nočnej Bratislave a nevedela som kam mám isť.

Tak som odparkovala auto a potom ako som predýchala, rozplakala som sa. Neplakala som však dlho, pretože som nevládala. Rozhodla som sa isť k mojmu XY ročnému synovi, od ktorého bytu som mala klúče a so želaním, aby sa nezobudil keď prídem som sa rozhodla, že toto bola posledná kvapka po x-tých extempóre. Žiadny muž ma neudrel okrem môjho otca, na ktorého základe sa mi podarilo stretnúť za celý môj život jedného takého. Ak si myslíte, že to už bola po pár rokoch “posledná kvapka” v našom toxickom vzťahu, tak sa mýlite. Odhodlaná skončiť s týmto bizarným marazmom, ktorému som ešte stále úplne nerozumela, som v práci chodila s prelepeným uchom, že mám zápal. Napriek všetkému mi zázračne odľahlo a zrazu som začala pociťovať neskutočnú slobodu, aj ked večery boli ťažké.

No poníženie a bolesť ucha ktorá pretrvávala niekoľko tyždňov, mi vždy pripomenula (napriek ešte stále nepochopiteľnej láske k tomu mužovi, ktorý sa na jednej strane o mňa staral, ako nikto v živote a na druhej strane mi ubližoval a robil predomnou martýra zakaždým, keď som prišla na niečo aj bez toho, že by som pátrala), som si hovorila, že už sa k nemu nikdy nevratim aj keby mi opať pisal, ako stoji na kolajniciach a čaká na prvý vlak a s deťmi ( uz dospelými) sa už rozlúčíl, aj keby mi opäť pisal, že sa musel dať hospitalizovať na psychiatrii lebo dostal panický atak ( kde ale nebol), aj keby mi opať pisal, že sa ide zastreliť, aj keby mi opäť volal, že sedi na urgente lebo mu je zle (kde som pre neho prišla a zobrala ho domov z čakárne), aj keby mi poslal kyticu ruží do práce s pozvánkou na exotickú dovolenku, (a to všetko robil vždy, keď som už dala jasne najavo že je koniec), tak uz NIE.

Telefon bol zablokovaný, sociálne siete vypnuté a predsa našiel ten najšpinavší spôsob, ako ma kontaktovať, keď napísal môjmu synovi, že ho prosí, aby odkázal mame nech sa mu ozve. Bolo to 3 týždne po incidente, kedy ma dal vyviesť z bytu, lebo som zavolala policajtov, že ma napadol. Čo myslite? Čo sa stalo? Ozvala som sa mu s vyhrážkou, že ešte raz bude kontaktovať môjho syna tak to oľutuje. No to som nemala robiť. Potreboval len spojenie so mnou, aby ma s plačom v hlase presvedčil o poslednú šancu stretnúť sa a porozpravať sa a dovolit mu, aby sa mi ospravedlnil. A čo som urobila ja? S chladným dojmom v hlase som po intenzívnych prosbách suhlasila s tým, že ja som určila, deň, miesto a čas výlučne na verejnom mieste s dôrazom nato, že sa idem len stretnúť, aby sa mi mohol ospavedlniť.

Nebudem popierať, že napriek všetkému, čo sa stalo a napriek tomu, že som bola na najlepšej ceste urobiť hrubú čiaru za touto životnou chybou, srdce sa mi rozbúchalo. Ale z niekolkých dôvodov. Bála som sa, ako sa na neho pozriem, bála som sa toho, co mi bude opäť rozprávať a hlavne som si strašne želala, že sa všetko po tomto môže zmeniť. Miesto na stretnutie som si vybrala strategicky cez deň v nedeľu v príjemnej hotelovej reštaurácii na poschodí, odkiaľ som mala z okna idealny výhľad na jeho prichod.

Bola som tam o 20 minút skôr, aby som sa psychicky pripravila. Bola som nesmierne nervózna. Reštaurácia bola takmer prázdna, čo mi vyhovovalo. Potom som ho zbadala. Prechádzal cez malé námestie k v chodu do hotela. Mala som perfektný výhľad na celú cestu na neho ako prichádzal. Reštaurácia bola na poschodí a cez okno z vonku nebolo vidiet cez sklenené tabule dovnútra. Napriek tomu som bola presvedčená, že vie, že ho vidím. Kráčal pomaly, tažko, zhrbený s kyticou v ruke. Bola som prekvapená, aký bol schudnutý. Ked prichadzal k stolu, videla som na ňom, že sa bojí a očakáva hocijakú moju reakciu, no napriek tomu už teraz viem, že si bol absolútne istý tým ako to dopadne. Jeho pokora, lutosť a prejavy viny boli len súčasťou jeho scenára. Prvá reakcia bola skúška, keď sa mi zlomeným hlasom a slzavými očami pozdravil, podával mi kyticu a s drzosťou ma išiel pobozkať na pery.

Nastavila som mu líce a kyticu som si nezobrala. Poprosil čašnika, aby aspoň priniesol vázu s vodou. Snažila som sa toto teátro ignorovať. To ho trochu zneistilo a ako vždy mu opäť začali stekať slzy po tvári. Skúmala som pri tom moje pocity. Musím priznať, že nepôsobil vobec vábne ani príťažlivo. Triasli sa mu ruky aj pery, oči mal červené od plaču a bol fakt dosť vychudnutý. Myslim, že vtedy naozaj tie tri týždne trpel. Ale bolo mu ľuto len seba. O tom som presvedčená. No v tej chvíli ho bolo ľúto aj mne. On to vedel a bolo mu jedno, aký cit vo mne vyvoláva, len nech to niečo je. NIEČO S ČÍM MOŽE PRACOVAŤ.

Samozrejme som mu nič na tom stretnutí nesľúbila. Ale ani to nepotreboval. Mal už v pláne svoje ďalšie kroky. Najskôr to boli správy, neskôr sa ponúkol, že mi donesie do práce obed, ktorý mi uvarí. Kedže som práve vtedy pracovala v jednom luxusnom salóne, nosil mi uvarený obed každý deň samozrejme s výrazom martýra a kajúcnika v jednom. ( dnes som presvedčená, že tento výraz nasadil, až keď by mohol byť už v mojom dohľade). Neuveríte, ale vydržal to robiť každý deň dva týždne v kuse. Potom zmenil taktiku a začal chodiť pre mňa pred koncom mojej pracovnej doby, aby ma mohol odprevádzať domov.

Neskôr už sedel od polovice mojho pracovného času na predajni a sedel a sedel a kontroloval, ako sa s ktorým zákazníkom bavim. Bolo mi to neprijemmné, pretože keď náhodou nebol žiadny zákazník, dožadoval sa prejavov lásky. Vtedy som to nejak necítila, stále som skôr citila ľútosť, pretože pôsobil ako zbitý pes pred smrťou. Trvalo to asi mesiac v tomto móde, sem-tam sme po ceste k mojmu synovi u ktorého som vtedy bývala, zašli na večeru, aby mal viac priestoru a času opäť ma “zmanipulovať” sľubmi o našej krajšej a lepšej budúcnosti, ako nedokáže s nikým iným byť, ako patrime k sebe a ako chce aby sme sa zasnúbili. Samozrejme, že napriek môjmu výstražnému blikajúcemu trojuholniku, niekde vzadu, v mojej hlave, som sa nechala opantať predstavou, že si všetko uvedomil, že už nič horšie sa nemôže stať a jeho vytrvalosť (zatiaľ), bez nároku na sex ma v tom len utvrdzovala, že už to najhoršie máme za sebou a začneme od začiatku, pričom moja podmienka bola, že do toho bytu už nevkročím.

Nebolo mu to dva krát po chuti, ale nemohol tento krát zlaviť z mojej požiadavky a tak dal svoj byt do prenájmu, ja som zmenila prácu a byt sme si našli v centre mesta pár krokov od ****, kde som začala pracovať. A tak opäť chvíľu bolo dobre, aj keď už moja láska k nemu nebola taká slepá ako predtým. On sa snažil, aby som bola spokojná, no opäť sa začali stávať nevysvetliteľné veci. Teda pre neho vždy vysvetliteľné, pričom ja som začala pochybovať o svojom duševnom zdravi. Jemu však stačilo, že ma má opať pri sebe, pod absolútnou kontrolou. Opäť to začal byť ten sebavedomý “silný” muž s výborným pracovným postavením a celkom dobrym príjmom.

A znovu začali jeho klamstvá, divné situácie, ktoré som si ja vymýšlala. Dokonca navrhol aby sme išli na párovú terapiu, s ktorou som ja nesuhasila a on to veľmi dobre predpokladal. Naše hádky sa začali opäť stupňovať. Uz zrazu nebol taký ochotný a obetavý. Akoby začal cítiť, že si mnou môže byť istý. Bodaj by nie, ked sa ma nenanápadne, no pri každej príležitosti pokúsil zneistiť a pomaly ale isto znižovať moju už aj tak ním dosť zdegradovanú sebadôveru.

Začala som sa pri ňom cítiť neviditeľná a nedôležitá. Moje obmedzené sociálne možnosti bez neho ma úplne odstrihli od reality. Nemohla som sa bez neho pohnúť ani na krok. Sestre som volala len obmedzene, lebo sme sa nemohli rozprávať o ničom keď bol stále pri mne. Rodina sa mi snažíla dávať na javo že som sa zmenila. No ja som to nechcela počuť. Samozrejme o našich hadkach nevedeli. Sestra sa zopar krat vyjadrila o ňom “že nie je on úplne okej” a to je vyštudovaná psychologička a venuje sa tomu ale len pre svoju potrebu.

Myslím, že to citil od nej a dnes už viem že sa jej bál. Myslím v zmysle toho, aby mi neotvárala oči. Ale mne sa oči otvárali čim dalej tym viac aj bez toho, aby mi ich niekto musel otvárať. Začala som si spájať veci, s informáciami od jeho bývalej ženy, ktorá ma od začiatku upozorňovala, že “nie je normálny” a že on nikdy nebude spokojný. Samozrejme, že z nej spravil choré monštrum, ktoré robilo všetko len preto, lebo mu závidí a chce nás rozdeliť.

Ako som ho začinala čim ďalej tým viac konfrontovať a on začal cíťiť, že jeho argumenty už prestávajú mať pre mňa váhu, začal byť čím ďalej tým viac agresivny. Už nepomahal jeho plač pri každej našej hádke (a to nie len v súkromí), ani jeho zdravotné ataky, ani jeho krik, tak opať na mňa fyzicky zaútočil tak, že ked suseda počula moj zdesený krik a jeho slová “ja ťa zabijem”, zacala búchať na dvere nech otvorí, lebo zavolá políciu, otvoril a navrieskal na ňu nech sa stará o seba a nech si zavolá koho chce a zabuchol jej dvere pred nosom.

V tej chvili som sa zobrala ze odchádzam aj z tohto bytu a on ma kolenačky prosil a plakal nech ho neopúštam. Samozrejme som sa opäť zbalila a s hanbou pred synom som sa zase vratila domov. Opäť sa opakovalo to isté. Zablokovala som ho a nechcela som ho vidieť. Skúsil požiadať o priateľstvo na FB ženu môjho brata, ale potom to zrušil. Vedel, ze mi to povie a čakal, že budem reagovať. Ja som však nereagovala. O týždeň nato, mal môj syn meniny a napisal mu k meninám. Syn mi to povedal a to ma zas vytočilo do nepričetnosti.

Tak som mu z mojho pracovneho mailu na jeho pracovný mail napisala slušne, že sme dospelí ľudia a že by sme mali obaja pochopiť, že nemôžeme spolu existovať ako partneri ale nemusime na seba zanevrieť. Tak so mnou na moje prekvapenie suhlasil, ale nástojil na tom aby sme to symbolicky a oficialne ukoncili a stretli sa v podniku, kde sme boli prvý krát na rande a povedali si to ako dospelí ľudia osobne a nie cez mail. Tak som teda súhlasila a o dva dni sme sa stretli v podniku kde sme mali prvé rande a ten podnik bol aj “symbolicky” prerobený a zrekonštruovaný.

Prišla som na čas, zaparkovala som a čakala. Tento krát som už nebola nervózna, ale totálne zničená žena. Za ten čas čo ma tam nechal ZÁMERNE čakať, som si uvedomila, ako som sa za tie 3,5 roka zmenila, keď som sa tam s ním po prvý krát stretla. Miesto sebavedomej, priťažlivej ženy, s úsmevom na tvári, plnej energie a dobrej nálady, tam sedela jedna vynervovaná, škaredá žena, bez iskry a energie, čakajúc na konečný ortiel, ktorý mal byť oficiálnym ukončením nášho turbolentného toxického vzťahu. Zrazu ma z mojich myšlienok vytrhol jeho pompézny prichod, v obleku a kravate s hrdým výrazom v tvári a sebavedomou odťažitosťou, akú som pri mne na ňom nikdy nevidela.

Musim priznať, že som bola šokovaná, zmätená a to ako ma ani len nepobozkal na líce a s usmevom a pokojom si sadol oproti mne, mi úplne zobral slová z mojich úst. Keď si nato dnes spomeniem, stále vidím jeho víťazoslávny výraz v jeho tvári a nepredstieranú spokojnosť z jeho šach-matu, ktorý si vyslovene užíval keď videl moj údiv a rozdiel vo vyzore medzi nami.

Keby mohol, asi by si aj zatlieskal k tomuto bravúrnemu (dnes uz viem) dokonale zahranému predstaveniu. Náš rozhovor, ktorý mal byť oficiálnym rozchodom na symbolicky nim vybranom mieste sa niesol v duchu, ako mi chce ukázať, že sa má dobre a je spokojný. Že s nim žije jeho 2* ročný syn, ktory prišiel bývať k nemu z východu a odťažito, ako kamarát, s ktorým akoby sme neprežili spolu ani týždeň v kuse sa ma pýtal ako sa mám stále s tým úsmevom na tvári. Keď prišiel čašnik, čo si dáme opýtal sa či nechcem nejaký koláčik, vraj si mám pokojne dať, čo si prajem. Nevychádzala som z údivu. Zmohla som sa len na vetu “prepáč, ale ja nemám chuť na nič”, tak povedal čašnikovi, že on si teda dá nejaký a že sa určite rozdelime.

Keď čašník odišiel, zostala som ticho a pozerala som nechapavo do jeho očí. Všimla som si že jeho sebaistota na chvíľu pominula. A aby to zakryl, opýtal sa ma či som v poriadku. Tak som sa ho opytala, načo toto divadlo? Chcel si mi povedať niečo na záver nášho vzťahu a že som sa sem neprišla baviť o tom ako sa kto má, a ani na kolačik, a načo ma sem vlastne volal. On mi nato odpovedal, že on mi už nemá čo povedať, že už sme si povedali všetko, len ma chcel ešte naposledy vidieť.

Teraz viem, že sa mi chcel “naposledy” ukázať a skúsiť ďalšiu hru z jeho repertoáru, či nezaberie. Neviem či ten človek študuje sociálno-psychologické hry, alebo mu niekto radí, alebo to patri k poruche osobnosti, ktorou trpí, no neviem ani spočitať, koľko masiek vystriedal za ten čas čo sme boli spolu. Jedno však musím uznať, toto mu vyšlo. Vsadil na riziko, lebo už nemal čo stratiť.

Čuduj sa svete, ten človek ma mal tak naštudovanú ako som nemala ani ja samu seba. Po tom ako zjedol svoj kolačik, s ktorým som sa odmietla podeliť, som mu teda navrhla, že by sme to uz mohli ukončiť a ponúkla som sa že ho odveziem na byt, v ktorom teraz býva so svojim synom, miesto mňa. Povedal zas odťažito, že bude rád. On totiž nedisponoval šoférskym umenim a preto nevlastnil ani auto. Keď som zastavila na **** pred vchodom, tak ostalo ticho. Strašne som si želala, aby už bolo po všetkom a aby som uz ostala v aute sama. Hrdlo mi zvieralo a nechcela som už pocúvať žiadne frázy na rozlúčku. Dnes už viem, že celé to stretnutie malo opäť svoj účel.

Nechal ticho visieť vo vzduchu a vedel, že to po jeho veľkolepom extempóre len tak nedám. Ale myslim si, že si nebol až taký istý mojou ďalšou reakciou. Bola to z jeho strany zase dobre pripravená hra. Hral sa s mojimi citmi ako mačka s myšou. Pritom viem, že mu nešlo o moje blaho. Išlo mu o jeho výhru na ktoru vsadil možno posledné karty. Tak som mu otočená tvárou k môjmu oknu povedala, že mu prajem všetko dobré a nech sa mu darí.

Čakala som že mi povie aj ja tebe a dakujem za všetko ako zvykol hovoriť. No chytil ma za ruku a povedal “nič nebude dobré keď nebude so mnou. Môže len preživať zo dňa na deň ale žiť nebude”. Tak som sa k nemu obrátila a spytala sa ho, že co to malo teda všetko znamenať v tom podniku. Opäť sa rozplakal a priznal, že to bola všetko iba hra. Zase ma sklamal. Utvrdil ma v tom ako so mnou neustále manipuluje a nehanbí sa to ani priznať. Tak som na neho spustila, že čo si to už dovoluje, či ma chce úplne zničiť a prečo to vôbec všetko robí, keď ma stále klame.

Rozpraval niečo v tom zmysle ze nemoze bezomňa žiť a bla bla…Rozplakala som sa. Už som nevedela čo mám vlastne robiť. Citila som niečo zlé keď som s nim bola. Nebola som to ja. Nebola som autentická, stále som sa mu prispôsobovala, stále som mala pocit, že mu musim byť za niečo vďačná, mala som uzkosti, nemohla som pri ňom kludne spávať. Mala som pocit, že nemam osobnú slobodu, priestor pre seba. Na druhej strane som bola v neustalom strese, čo sa zase stane, čo zistim. Ten človek ma toľko krát oklamal, vymysľal si aj veci, ktoré nemusel a ja som to nechapala. Stále som mala pocit, že žije niekoľko životov.

Som príliš empatická, príliš senzitívna, môj šiesty zmysel je od môjho detstva intenzivny a viem si dať do kopy suvislosti viac ako hocikto iný. A potom sú tu moje “vhľady” ako blesky z jasného neba. A preto som vedela že nemožem žiť s človekom, ktorého som prekukla. A on hral uz vabang. Uz mu nezáležalo ako predomnou vyzerá, čo všetko viem a načo som prišla. A uz som bola pre neho príliš nebezpečná, aby ma nemal pod kontrolou, aj keď už možno necitil takú lásku ku mne, ktorú si na začiatku vzťahu vysníval a utváral na základe všetkých tých klamstiev.

A aj napriek tomu, sa ma v tom aute opytal či si ho vezmem… Ďalšia emocionálna rana, ktorou ma dorazil hneď potom, čo na mňa skúšal tú nechutnú hru. Nikdy nikto so mnou tak nemanipuloval ako ten človek o ktorom som si zo začiatku myslela že jeho láska je úprimná a čistá ako tá moja. Teraz už viem, že si ma prečital od začiatku. Sledoval moje reakcie, moje potreby, moje túzby, nenapadne zisťoval co nemam rada a naopak čo ma fascinuje.

Prisposoboval vsetko mne aj napriek tomu ze s tym nebol ztotožneny. Zisťoval co mám rada, čo neznašam, kde sú moje slabé miesta, v čom som si nie istá, čo ma bavi a všeto to robil s takou presnosťou aby ma totálne načital a skušal kde sú moje hranice, kam až može zájsť. A potom to vsetko využival. Bol velmi ineligentný, vypočitavý ale mal jednu veľkú smolu. Aj napriek tomu že bol tak zdatný, musel svoje výkony zvýšiť priamoúmerne mojej osobmnosti a schopnostiam. Povedala som vtedy v tom aute ÁNO.

Aj keď som citila potenciálne nebezpečenstvo, no v tom malom priestore osvetlenom pouličnými mestskými lampamy, kvapkajúcim jemným dažďom na okná mojho auta, hudbou hrajúcou hity overené časom, jeho voňa, dokonalý oblek, slzy v jeho očiach, držiac ma silno za ruku, nebola šanca nesúhlasiť. Potom to išlo rýchlejšie ako rýchlo. Na druhý deň som dostala na pracovný mail z jeho pracovného mailu 3 termíny volné na náš sobáš v *****. Prvý sa mi zdal príliš skoro, takmer za 2 tyždne. Druhý bol vybratý podľa mojho štastého čisla *. v *** o dva mesiace. Treti bol v auguste pred mojimi narodeninami. Vybrala som termin *.*. o chviľu mi poslal mail ze termin je potvrdený a máme prisť na matriku v starom meste podpísať žiadosť na sobaš a ine formality.

Do nášho potvrdeného sobášu s rezervaciou terminu boli dva mesiace. On vsak trval natom, aby sme išli podpisať žiadosť už na druhý den. Zadal mi úlohu nájsť doma moje potvrdenie o rozvode z pred 13-tich rokov. On sa rozviedol po pol roku známosti so mnou už 5 rokov nefunkčného manželstva. On hladať tento dokument nemusel mal ho založený dokumentoch 3 roky starých. Mne to dalo práce viac. 12 rokov som ho nevidela a nepotrebovala. Bol to zvláštny pocit čitať dovody rozvodu s otcom svojho syna po takom dlhom čase. Pri jeho čítani mi zapipala smska od mojho nastávajúceho. “Ženo moja, pozerám dobry dokument na xy programe”. Zvláštny pocit sa ešte znásobil. Cítila som podprahovú manipuláciu ako uistenie muža ktorému som povedala len pred pár hodinami neoficiálne áno ako potvrdenie, že rozhodnutie je už nemenné.

Na druhý deň sme už vypisovali úradné listiny, ktorých súčsťou bola aj zmena mena. Môj nastávajúci vypisoval tlačivá tak horlivo, že kým som ja mala vypisané prvé dva riadky, on uz podpisoval treti hárok. Cítila som sa zvláštne. O to viac, že zamestnaknyne matričného úradu už pracovali nadčas kvôli nám. Keď sme si splnili všetky úradné povinnosti k sobášu, ktorý sa mal konať o 2 mesiace, vyšli sme von a po jeho slovách “tak to by sme mali”a zajtra ideme objedbať obrúčky”, mi trochu zovrelo žalúdok.

Vôbec som necitila, to čo by som mala. Miesto šťastného pocitu z nového nastávajúceho života ma prepadol pocit zrady. Zrady samej seba a mojich najbližších, ktori o tom ani netušili. Dostala som príkaz nehovoriť to nikomu. Oznamime to vraj hned v nedeľu na druhý deň, a pozveme ich na slavnostný obed. Zmohla som sa iba na nútený úsmev a on ma chytil za ruku sposobom, už mi neujdeš, už si moja… a tak sme kráčali mestom na obhliadku bytu, kde by sme už mali konečne započať náš NOVÝ SPOLOCNÝ ŽIVOT AKO ONEDLHO BUDÚCI ŠŤASTNÍ MANŽELIA”….. po tom všetkom.

Na ďalší deň ako bolo v pláne, sme išli vybrať obrúčky, ktoré sa mali dovtedy vyrobiť. Pani, ktorá bola pri našom výbere a objednávaní sa začala rozplyvať ako mladá puberťáčka, že aké nadherné symbolické čislo vyšlo na zálohovú sumu. Bolo to *** €. Tešila sa asi viac ako my. Môj nastávajúci odchádzal zo zlatníctva ešte sebaistejšie ako z predchádzajúceho dňa z matriky. Záloha za obrúčky je už zaplatená a nevratná. To bolo to, čo ho utvrdilo v tom o čom rozhodol. Kedže som ešte stále byvala u syna, (lebo moje miesto v byte z ktorého som odisla z toho istého dôvodu, ako z toho prvého bez pomyslenia na navrat do neho) a u býval tam už s nim syn, som bola celé dni a neskoré večere atakovaná smskami s rovnakým oslovenim “ženo moja” ( aby som náhodou nezabudla), a ráno velmi nepravdepodobným obsahom vykladaneho sna, “snivalo sa mi, že tvoja sestra sa dobijala do sály na náš sobáš a kričala aby si sa nevydávala, že ona má pre teba niekoho lepšieho).

Nato, že celý čas, čo sme boli spolu ma presviedčal, že on si sny nepamätá, si posledné dni o potrebe zrušenia našej svadby mojou sestrou, pamätal celkom dosť detailov. Opäť tá podvedomá manipulácia o ktorej si naivne myslel, že mu to strávim aj s navijákom. Po niekolkych dňoch, konkretne mesiac pred svadbou, sme našli idealny byt, za ktory sme zložili zálohu a o dva dni 8.*. sme ho mali prebrať. Musim priznať, že napriek 3,5 ročným skúsenostiam počas nášho búrlivého, toxického, manipulativneho vzťahu, kedy som prišla niekolkokrat o svoju sebauctu, sebadoveru, psychické aj fyzické zdravie a v súvislosti s jeho neustálimi klamstvami a naslednou mojou nedoverou, pocitom závislosti, straty seba samej a neustáleho divného pocitu, ale stale láske k nemu som sa nejak stotožnila s novou situaciou a jej pripisovaniu osudovej lásky.

Už som si aj vyberala na internete svadobné šaty, modely účesov a pod vplyvom jeho neustaleho pripominania že už sme prakticky svoji aj oficialne, začala som sa aj trochu tešiť. Deň pred prebratim nášho spoločného domova ako manželov, som si zobrala z práce dovolenku, lebo som si chcela oddýchnuť. Keďže sa dosť intenzívne zaoberám dianím doma aj vo svete, prvé čo zvyknem urobiť po prebudeni, zapnem si spravodajskú televíziu. Popritom si kontrolujem maily na mobile a popri tom odpisujem na neustále prišlé správy v intervaloch 5-10 minút môjmu nastávajúcemu.

Ten mi práve v to ráno aj pár minút pred 10:00 ráno po x predošlých správach už s tradičným oslovenim “ženo moja”, opäť napísal infornativnu správu o aktivitach v svojej práci v známej inštitúcii, oznámil, že mu pred chvilou prišiel e-mail zo sekretariátu riaditeľa, že ho očakava o 10-tej v jeho kancelárii z dovodu, že s nim musí niečo prebrať. Takže mi tym chcel dať na vedomie, že nebude moct byť online nejaký čas. Lenže vo vesmire sa niečo v tej chvili udialo, a na obrazovke mojho televizora na spravodajskom programe ktorý mávam zapnutý, ako som už spomenula, sa zrazu na živo začala vysielať beseda a predstavte si jej úcastníkom bol práve ten spominaný riaditeľ, ktorý už tak netrpezlivo mal očakavať vo svojej kancelárii mojho neskonale milujúceho “skoro muža”, ktorý tak súrne potreboval podpisat ziadost na sobaš a zaplatiť magickú zalohu ***€ za obrúčky. Tak sa ho teda ešte minútu pred desiatou pytam cez sms či to teda ten jeho riaditel to stretnutie v jeho kancelarii stiha, lebo uz práve stojí pripravený pred niekoľkymi mikrofónmi roznych televizií.

Asi neviete dosť dobre predstaviť paniku, ktora nastala v hlave mojho buduceho manžela, potom paniku v jeho telefonatoch a smskach, v ktorych sa mi snazil vysvetlit nevysvetliteľné. A tak ako on velmi chcel, tak vesmir presne tak velmi nechcel aby to, čo ma nebolo hodné, je možno niekde uz styri mesiace v nejakej inej reštauracii a skusa odznovu to isté, ale verim, že si nasiel lahsiu obeť ako som bola ja.

A bohuzial verim aj tomu, že jeho “zivotný projekt” ktorý som mu chudakovi dobrakovi, ako sa o nom zvyknú vyjadrovať tí čo ho nepoznajú, ešte so svojou pomstou neskončil. Predsa len tych ***€ len tak vyhodiť do vzduchu nie je žiadna sranda. A stale sa mi dejú zahadné veci, ako napriklad pracovné ambície na ktorych dlhsie pracujem na niecom alebo niekom zlyhávajú… tak neviem. Už sa spolieham len na ten vesmír že sa pohne vtedy kedy to bude potrebné… PS: to čo som tu opisala je len desatina z toho, čo všetko mi vztah s osobou s narcistickou poruchou “venoval”… ale raz napíšem podrobne a to bude už kniha “se vším všudy”…

• Príbeh bol anonymizovaný
• Váš príbeh môže pomôcť ostatným – Napíšte nám svoj príbeh.